George Orwell, novinár ale hlavne známy autor Farmy zvierat a 1984, nejaký čas žil a pracoval v Jure pri pobreží Škótska. JOCK MACNEISH šiel hľadať jeho motorku a napísal o svojej ceste cestopis. Tak som si dovolil ho preložiť.
Vedeli ste, že George Orwell bol motorkár? Viete, že jeho motocykel má byť presne tam, kde ho naposledy nechal, v kríkoch na škótskom ostrove Jura? Chceli by ste ho ísť vystopovať?
Vrátil som sa do Škótska, aby som navštívil klan Macneish a moji dvaja motorkárski bratia Donald a Iain mi chceli ukázať okolie. Karikaturista môže byť príliš pripútaný k svojej rysovacej doske a šanca na výlet na motocykli s cieľom „Hľadania posvätnej motorky“ bola príliš lákavá na to, aby som si ju nechal ujsť.
Orwell opustil Londýn, aby žil na Jure v roku 1945. Utiahol sa na opustenú farmu s názvom BarnHill, aby tu mal pokoj na napísanie románu 1984. BarnHill je odľahlá a izolovaná stavba, 10 kilometrov od najbližšieho suseda a 40 kilometrov od Craighouse, jedinej dediny na ostrove. Orwellovým jediným transportom bol jeho motocykel a môžem vás ubezpečiť, že Orwell bol nejaký jazdec. Už len dostať sa na to miesto bol epický výlet.
Vyrazili sme z ústredia klanu, Lamlash na ostrove Arran, moji bratia na Donovej vzácnej Honde CB650 Four a ja na niečom ešte vzácnejšom. Na požičanej, úplne novej BMW K755. Kto, možno sa spýtate, kto niekomu požičia svoje úplne nové BMW? Môj švagor, pozoruhodný J. Stanley Anderson, ja tým človekom. Nech si o tom svet vie a vzdá hold takejto Highland štedrosti.
Prvou etapou výletu bola plavba trajektom z Lochranzy do Claonaigu. Bolo to drsné.
Bol som rozpoltený medzi veľkolepou scenériou, morskou chorobou a stresom, či sa motocykel na palube neprevráti. Skrútil som sa vedľa motocykla a sledoval, ako sa jemne pohojdáva na hlavnom stojane. Obaja sme to prežili.
Krátka jazda do Kennacraig a ďalší výlet trajektom do Port Askaig na ostrove Islay prebehli hladko. Príliš hladko. Podlaha trajektu z oceľového plechu, nasiaknutá naftou a pokropená slanou vodou, vytvára mimoriadne hladký povrch pre pneumatiky motocykla. Zachránila ma len extra hmotnosť všetkého toho kempingového vybavenia na zadnej strane motocykla.
Zostali sme tú noc na Islay, blízko pláže. Podkúril som vlhkému naplavenému drevu pomocou motorického paliva, zatiaľ čo Don a Iain si podkurovali destilovaným palivom. Bolo tam veľa smiechu. Pre čerstvé zásoby sme navštívili krčmu v Port Charlotte. Na stene bola mapa ostrova, jeho pobrežie zdobené stovkami vrakov lodí, znázorňujúce rok potopenia a počet stratených životov. Cesty sa vďaka tomu zrazu zdali bezpečnejším miestom.
Keď som išiel späť do kempu, zahriaty vnútorným teplom, narazil som uprostred cesty na nezdravý jav. Tráva. Áno, tráva. Celkom bežná, zelená vec. Len som nečakal, že to bude rásť uprostred bitúmenu. Robila strašné veci s predným kolesom, zatiaľ čo moje myšlienky a môj motocykel lietali v tiahlej zákrute.
V tú noc mi trvalo dlhšie ako normálne zaspať.
Ráno prinieslo poslednú cestu trajektom z Islay smerom do mestečka Jura. Tu niekde som začal mať ten pocit „Toto je to miesto“. Vystúpili sme na mieste bez mena. Len mólo a cesta. Je to miesto bez miesta.
Len cesta. Cestu nie je ľahké rozpoznať. Ovce čiernolíce ju určite nerozoznávajú ako cestu. Stoja tam a s váhavou zvedavosťou sledujú blížiacu sa motorku. No myšlienka uhnúť sa z cesty prichádza len veľmi pomaly. Keď sa motocykel konečne preblíži, sú náchylné náhle zmeniť názor, ktorým smerom utekať. Vľavo? Vpravo? Alebo nazad na cestu?
Napäté.
 |
| Čierno-tvará ovca, červeno-tváry jazdec. |
Dorazili sme do Craighouse a zastavili sme na benzín. „Áno, predávame benzín,“ povedali v jedinom obchode. "Choďte kúsok(!) po ceste odbočte doľava a v kríkoch je pumpa. O chvíľu som tam"(!). Bol, no a potom späť do predajne. "Budem tam o chvíľu a zoberiem si peniaze(!)."
Cesta z Craighouse sa rapídne zhoršuje. Zaburinená tráva v strede bitúmenu sa rozširuje a rozširuje, až je celá cesta zaburinená. Potom sa cesta mení na kamenisté koryto potoka s hrudami machu a nakoniec rašelinisko s občasnými balvanmi. Asi tri štvrtiny z cesty je teraz pod vodou.
Zaujímalo by ma, ako to Orwell zvládol. Naučil sa jazdiť s britskou políciou v Barme, kde si na svojej obrovskej americkej motorke získal dobrú povesť (Henderson? Indián? Harley?). So svojím kamarátom Rogerom Beadonom Orwell pohoršovali obyvateľov kolónie tým, že sa vydávali na lov tigrov na motocykli, ozbrojení pištoľou Luger Parabellum a požičanou brokovnicou. Existuje jeden otázny príbeh o jednom z najpozoruhodnejších Orwellových počinov pred bránami Fort Dufferin, ale on by určite zvládol aj takýto drsnejší príbeh. Bol známy tým, že jazdil po tratiach, o ktorých miestni obyvatelia tvrdili, že sú „nevhodné na povozy“.
Avšak, v listoch z BarnHill v roku 1965 Orwell opísal cestu na Jura ako "Peklo."
Do pekla, tak to bolo. Miloval som to. Na tej osamelej ceste bol však aj pocit opustenosti. V 18. storočí žilo na Jure 100 000 ľudí. Keď tam išiel Orwell, bolo ich len 300. Dnes možno menej ako polovicu. Po tom ako sme dorazili na hrebeň s výhľadom na Barn-Hill, trvalo dlho, kým niekto z nás mal chuť hovoriť.
Dom sa nachádza na konci úzkeho údolia, ktoré vedie dolu do divokého a vetrom ošľahaného Jura Sound. Na severe jeden z najväčších vírov na svete, na juhu plná sila severného Atlantiku. Miesto, ktoré dáva politiku do perspektívy. Miesto na písanie 1984.
Ak by si mal motocykel a nefungoval by, kam by si ho odložil, kým by si to vzdal?
Pozreli sme sa cez kríky dolu dolinou. Na mieste, kde to, čo-bola-farma, ustúpilo tomu, čo-stále-bol ker. Stála tam osamelá jelša. Bola stará a hrboľatá a na jej úpätí ležala v papraďoch – áno, bola to motorka Georga Orwella.
Muž slova by povedal niečo vhodné. Zvládli sme len gestá, prikyvovanie a ohromujúci zmysel pre príležitosť. Vedel som, že: "Toto je to miesto."
Z motocykla toho veľa nezostalo. Štyridsať rokov vystavenia slanému vzduchu zanechalo iba motor, rám a vidlice. Veľký projekt obnovy pre oddaných. Naša oddanosť bola možno úctivejšia.
Nechali sme ho tam, kde ležal.
Bol to 499cc Rudge Whitworth so štyrmi ventilmi, vyrobený niekedy v 30-tych rokoch. Pravdepodobne ich ešte veľa chodí. Chýbajúce zadné odpruženie muselo spôsobovať jazdu na tejto ceste ešte náročnejšou. Neočakávam, že jazda bola úžasná. Bolo to to, čo by sme teraz nazvali „poľnohospodársky“. V tridsiatych rokoch minulého storočia to bol elegantný cestný stroj. Určite to nebolo ľahké, ale stavím sa, že to bola zábava.
Pofotili sme, vzdali úctu, vrátili vegetáciu na miesto a odišli. Dlhá cesta späť k trajektu ponúkala veľkolepé výhľady na obrovské stádo divých jeleňov žijúcich na ostrove, jeho tri majestátne hory a vetrom ošľahané údolia. Ale naše mysle boli späť v Barn-Hill, v roku 1948, a späť s Georgeom Orwellom a jeho verným Rudgeom.
Na pevnine nebesá, ktoré boli láskavé, rozhodli, že párty sa skončila a my sme sa vrátili domov uzimení, unavení, premočení a veľmi šťastní.
Vedeli ste, že George Orwell bol motorkár?
Viete, že jeho motocykel je stále tam, kde ho nechal? Nechceli by ste sa tam ísť pozrieť aj vy?
Prevzané zo stránky sport-touring.net
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára